Lekcia o sile odúčania sa z Joppy

Z histórie vieme, že Joppa bola významným dopravným uzlom už stovky rokov pred Kristom. V dnešnej terminológii by sme ju mohli nazvať aj „prestupnou stanicou“. Na ceste za vzdialenejším cieľom človek často prechádzal cez Joppu.

Z duchovného hľadiska by sa dalo povedať, že Joppa symbolizuje križovatku v osobnom živote jednotlivcov s Bohom. Prvým biblickým dôkazom toho je príbeh Jonáša, syna Amittaja.

Jonáš

Asi všetci kresťania, ktorí sú už obrátení dlhšie ako rok, sa s Jonášom stretli minimálne raz. Asi všetci vedia, ako ho jeho neposlušnosť voči Božiemu slovu priviedla až do brucha veľkej ryby, odkiaľ si potom našiel cestu do pohanského mesta Ninive, kde prorokoval skazu mesta. To sa však nestalo, lebo všetci obyvatelia na čele s kráľom urobili pokánie a Boh sa rozhodol, že mesto ušetrí.

Čo ale nevedia všetci kresťania je význam mena Jonášovho otca: Amittaj, čiže „moja pravda“. Samotné meno Jonáš je odvodené z koreňa, ktorý znamená „holubica.“ V hebrejskej kultúre sa holubica považovala za symbol nositeľa dobrých správ a zároveň to bolo zviera, ktoré sa často používalo na obetovanie.

Je prirodzené, že ľudia chcú prinášať správy o pokoji, chcú žiť v pokoji a chcú sa vyhýbať konfliktom. Keď je však „otcom“ (zdrojom) takéhoto postoja „moja pravda“, takýto pokoj je len iluzívny. Od všetkých prorokov sa očakávalo a očakáva, že budú pred ľudí predstupovať s Jeho pravdou, nie so svojou pravdou. V Starej zmluve za takýto „prešľap“ čakalo proroka ukameňovanie. Niet sa teda čomu čudovať, keď na križovatke života v Joppe sa Jonáš rozhodol, že sa aspoň pokúsi oddialiť svoj ortieľ tým, že sa vyberie opačným smerom, čo najďalej od Božej vôle. Čo ho k tomu viedlo?

Jonáš nebol hlúpy

            Väčšina ľudí, ktorá sa rozhodne vzdialiť sa od Božej vôle, nie je hlúpa. A ani Jonáš nebol hlúpy. Boh mu povedal: „Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo mňa.“ (Jon 1:2) V ďalšom verši už Jonáš balí kufre a bez slova uteká do Taršíša. Na prvý pohľad nepochopiteľný krok však svedčí o Jonášovom ume. Aké mal možnosti?

Mohol drzo neposlúchnuť a odmietnuť odovzdať Ninive Boží odkaz. Koniec koncov, takýto odkaz sa priečil jeho prirodzenosti „holubice“ a túžbe po pokoji. Také rozhodnutie by ho však asi stálo život. Možno okamžite.

Mohol sa vybrať do Ninive a falošne im tam prorokovať o pokoji, čo by bolo v súlade s jeho charakterom, ale nie v súlade s Božím Slovom. To by ho s určitosťou stálo život. Asi dosť skoro.

Mohol poslúchnuť, ale táto možnosť sa mu zo všetkých videla ako najhoršia. Existovali totiž len dva možné scenáre, keď poslúchne:

Buď si svojím odkazom znepriatelí celé mesto, ktoré ho zlynčuje, alebo uväzní, ale koniec koncov to neprežije.

Alebo sa mesto Ninive zobudí, vezme si Božie posolstvo k srdcu, urobí pokánie a Boh mu odpustí. To sa aj stalo. Ako povedal Jonáš: „Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuješ pohromu. Tak teda, Hospodin, vezmi mi život, lebo je pre mňa lepšie zomrieť ako žiť.“ (Jon 4:2-3) To je dosť drsné vyhlásenie. Ako tomu máme rozumieť?

Stručné historické pozadie

            Z Druhej knihy kráľov sa dozvedáme, že Jonáš žil v dobe kráľa Jarobeáma II, ktorý v tej dobe panoval nad Severným izraelským kráľovstvom. Za jeho štyridsaťročnej vlády mal možnosť vypočuť si prorocké slová od mnohých prorokov, medzi inými aj Ámosa a Ozeáša.

Kto si prečíta proroctvo Ámosa vie, že ako jeden z mála prorokoval o tom, že Asýria odvlečie Židov do zajatia v dôsledku ich dlhotrvajúceho bezbožného životného štýlu. Jonáš, ktorý nepochybne vedel o proroctvách svojho súčasníka Ámosa, si uvedomoval, že ak Ninive, najvplyvnejšie a hlavné mesto Asýrie, zostane stáť, a teda ho Boh nezrovná so zemou ako Sodomu a Gomoru, zohrá hlavnú úlohu v porážke a odvlečení Izraela do zajatia. Týmto proroctvom v Ninive si teda Jonáš sám na seba plietol bič a vedel o tom. Znamenalo by to pre neho pomalú a hlavne potupnú smrť v cudzine, čím Židia vrcholne opovrhovali a niektorí radšej volili samovraždu. Jonáš teda nebol hlúpy. Nechcel sa podieľať na skaze svojho ľudu, aj keď vedel, v akom duchovnom stave sa nachádza.

A tak sa aj stalo. V roku 721 pred Kristom Asýria zaútočila zo severu, dobyla Severné izraelské kráľovstvo a desať kmeňov Izraela odvliekla do zajatia. Ámosa nebolo treba ukameňovať.

Syn Jonášov

            Približne o sedem alebo osem storočí neskôr sme v Biblii svedkami ďalšej prinajmenšom zvláštnej udalosti. Tentokrát je však hlavným protagonistom „syn Jonášov,“ ako raz Ježiš oslovil Petra.

Tak, ako to už v Biblii býva, v týchto príbehoch nájdeme hneď niekoľko paralel: V Skutkoch 10:43 sa dočítame, že „Peter ostal v Joppe u istého garbiara Šimona dlhší čas.“ Ako tam tak predlieval, jedného dňa mu Boh zjavil všetky možné nečisté zvieratá a povedal: „Peter, vstaň, zabíjaj a jedz!“ Peter na to povedal: „To nie, Pane, lebo nikdy som nejedol nič poškvrnené a nečisté.“ (Sk 10:13-14)

Na rozdiel od Jonáša, ktorého tiež Boh požiadal o niečo, čo nechcel urobiť, Peter bez váhania oponoval. Podľa všetkého si myslel, že na svoju neposlušnosť má pádny dôvod.

Za zmienku stojí, že v obidvoch prípadoch Boh požiadal svätého muža, aby slúžil pohanom. Petra teda nemuselo udiviť, že od neho niečo také Boh vyžaduje, lebo to nebolo prvýkrát v dejinách Božieho ľudu. Jeho myslenie či mentalita však nebola pripravená na takúto výzvu. Milostivý a veľmi zhovievavý Boh mu dal jeden deň na to, aby si to všetko rozmyslel. Na ďalší deň už Peter vyrazil do Cézarey.

Na rozdiel od Jonáša, tento syn Jonášov sa rozhodol, že napriek vlastným tradíciám a svojej pravde poslúchne Boží hlas. (Možno si spomenul, ako dopadol Jonáš, keď sa z Joppy vybral zlým smerom a rozhodol sa, že on tú istú chybu nespraví.) Hneď pri vchode do domu Kornélia ho arogantne informoval o tom, s čím vnútorne ešte stále bojoval: „Vy viete, že Židovi nie je dovolené stýkať sa s cudzincom alebo ho navštevovať. Mne však Boh ukázal, že o nikom nesmiem hovoriť, že je poškvrnený alebo nečistý človek. Preto som bez odporu prišiel na tvoje pozvanie.“ (Sk 10:28-29)

Všimnite si frázičku „bez odporu.“ Keď sa pozrieme spätne na Jonáša zo Starej zmluvy, jeho postoj od začiatku až po koniec knihy charakterizuje odpor. Dokonca ešte aj po tom, ako sa Boh zľutoval nad Ninive, trucoval pod nejakou rastlinou, ktorú Boh nechal vyschnúť, aby ho naučil niečo nové. Prijal to však? Z Písma vyplýva, že nie. „Právom som sa rozhneval až na smrť,“ (Jon 4:9) odvrkol Bohu, všemohúcemu a vševediacemu stvoriteľovi.

Tak prečo práve Joppa?

Ak chceme zodpovedať túto hádanku, znova sa musíme pozrieť na význam tohto slova.

Joppa je priamo odvodená od hebrejského výrazu „jafah“, ktorý evokuje krásu alebo proces, počas ktorého sa niečo stáva krásnym. Toto slovo sa často používa na opis fyzickej krásy, ale môže sa ním označovať aj krása charakteru a činov.

V kontexte hebrejskej kultúry treba poznamenať, že krása sa vnímala skôr ako odzrkadlenie Božej priazne a požehnania. Vnútorná krása sa teda cenila omnoho viac ako tá fyzická. Pojem krásy totiž v hebrejskej Biblii nie je len povrchný, ale často sa spája s morálnymi a duchovnými vlastnosťami.

Za zmienku stojí aj to, že týmto slovom sa v Ezechielovi 28:12-19 opisoval aj týrsky kráľ, o ktorom si väčšina učiteľov Biblie myslí, že je to metaforický opis Lucifera pred pádom.

Joppa je teda miesto, ktoré nás vedie k skrášleniu, ale nie k skrášleniu výzoru, ale skrášleniu nášho charakteru. Bohu totiž nejde ani tak o naše výkony, ako mu ide o naše srdce. Chce, aby sme sa mu stále viac a viac podobali a chce odstraňovať všetky prekážky, ktoré nám v tom bránia.

Z nášho starého presvedčenia alebo starých naučených dogiem sa často stávajú kamene úrazu, ktoré sa treba odučiť. Peter, hoci bol sám kameňom, narazil na tento kameň a chvíľu mu trvalo pochopiť, že ten paradoxný Boh, ktorý v Starej zmluve toľko ráz varoval pred miešaním sa s pohanmi, teraz nástojil na tom, aby Peter vstúpil do vzťahu s pohanmi. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že Božia vôľa je spasiť všetkých ľudí a chvíľu mu trvalo odučiť sa niekoľko dogiem, na ktorých v živote staval.

Na rozdiel od Jonáša sa však nenahneval, alebo aspoň neostal v hneve a v odpore. Iste, bol to len začiatok jeho cesty „odúčania sa,“ ale vydal sa na ňu. Neposadil sa trucovito pod rastlinu a prijal Božie korekcie.

Takže, je krásne odúčať sa a učiť sa nové. Skrášľuje to náš charakter a mení nás to na obraz Boha, ktorého nikdy v plnosti neobsiahneme. Ako povedal Ježiš v Jn 3:8: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Mimochodom, to Ježiš povedal Nikodémovi, ktorý sa tiež musel postaviť výzve odučiť sa určité prijaté vzorce a naučiť sa novú šokujúcu pravdu o znovuzrodení.) Už ste v živote prechádzali cez Joppu?

Paulína Simmonds