HORIACI KER BEZ POPOLA

Možno by sa patrilo urobiť nejaký prieskum o tom, čo to vlastne vyhorenie je, ako k nemu dochádza, ako sa prejavuje a koľko percent populácie ním trpí. Otázkou však je, či tento fenomén chceme rozoberať a snažiť sa ho riešiť pomocou sveta, teda pomocou systému, ktorý v nás toto vyhorenie spustil. Nejde mi o to, aby som sa chvália tým, že som sa nikdy nepodrobila rukám žiadneho psychológa či psychiatra a ponižovala tých, ktorí si prešli odbornou pomocou. Často som svoje srdce a myšlienky vylievala pred Bohom a pred bratmi či sestrami, o ktorých som si bola istá, že ich múdrosť a kresťanské skúsenosti mi pomôžu nájsť zmysel a riešenie komplikovaných myšlienkových a duševných pochodov. Verím, že v spoločenstve Duchom naplnených svätých sa skrýva mnoho uzdravenia. Verím, že v konečnom dôsledku jedine Kristus dokáže vziať náš chaos, vziať každú búrku, každý balvan do svojich rúk a navždy sa s tým porátať. Vďaka Bohu za svätých, ktorých si na to používa. A vďaka Bohu za odborníkov. Verím, že existujú odborníci, ktorých si Pán používa na pomoc tým, ktorí dokážu prijať uzdravenie z ich rúk. Aj na to musí mať človek, koniec koncov, vieru.

Pravda

O psychológii však neviem takmer nič, a ani tu sa ňou nechcem zaoberať. Zaujíma ma, čo o tom všetkom hovorí Božie Slovo.

Na jednej strane je zrejmé, že potrebujeme prorocké pomazanie od Svätého Ducha. Len Svätý Duch dokáže bez bolestivých psychoanalýz a pitvania sa v duši odhaliť jadro problému. To, čo ľuďom trvá roky a roky, Svätý Duch dokáže vyriešiť v priebehu niekoľkých minút. On je Boh. O Svätom Duchu je tiež napísané, že On je Duch pravdy (Ján 16:13) a že nás uvedie do celej pravdy, resp. že nás vyučí celej pravde. Čo je to tá celá pravda?

1. Pravda o Bohu

2. Pravda o satanovi a o svete

3. Pravda o nás samých

Boh Svätý Duch je dynamický a rovnako dynamická je pravda, ktorú prorocky zjavuje. Pôvodné slovo celá (pravda) v tejto pasáži vykresľuje pravdu ako skladačku, pričom Svätý Duch nás krok za krokom oboznamuje s každým kúskom, z ktorého sa skladá celkový obraz pravdy.

Inde Ježiš hovorí, že máme spoznať pravdu a tá nás oslobodí (Ján 8:32). Teda na to, aby sme boli skutočne slobodní, potrebujeme poznať pravdu o Božom kráľovstve, o kráľovstve satana a pravdu o nás samotných.

Je zarážajúce, aká krehká je sloboda. Stačí, aby človek žil v určitom klamstve len v jednej z týchto oblastí a integrita slobody sa poruší. Načo nám je ale pravda? Načo nám je sloboda od klamstva? Domnievam sa, že sa dostávame k prvému z kľúčov, ktorý potrebujeme uchopiť, ak sa chceme stať horiacimi krami bez popola.

Ker, ktorý horí, no neprodukuje popol

Boh často hovorí v symboloch a obrazoch, lebo to, čo chce implantovať do nášho ducha, sa nedá predniesť na striebornom podnose ako neživá Jánova hlava oddelená od tela. Ježiš je stále ten istý, ako v evanjeliách, tak aj v Zjavení Jána. Preto tak, ako využíval bohatú obrazotvornosť v evanjeliách, využíva ju aj v Zjavení a využíval ju aj v Starom zákone.

Myslím, že jedným z dôvodov je ten, že Boh sa týmto spôsobom komunikácie snaží vstúpiť do hlbšieho spoločenstva s nami ako s ľuďmi, ktorých tento svet tlačí k povrchnosti a konzumizmu. Boh však taký nie je. Chce, aby sme sa s Jeho slovom pohrávali v mysli, aby sme sa snažili skladať tieto puzzle v spolupráci so Svätým Duchom a tešili sa v tomto procese z jeho prítomnosti a z každého zjavenia Jeho úchvatného charakteru.

Pozrime sa teda najskôr na obraz horiaceho kra vykreslený v Starom zákone:

1 Mojžiš pásol stádo svojho tesťa Jitra, midjánskeho kňaza. Raz prešiel so stádom za púšť a došiel k Božiemu vrchu Horeb. 2 Tam sa mu v plameni horiaceho kra zjavil Hospodinov anjel. Mojžiš videl, ako ker horí a nezhára. 3 Povedal si: „Pôjdem pozrieť na ten zvláštny jav, prečo ker nezhára.“ 4 Keď Hospodin videl, že sa ide pozrieť, Boh ho oslovil z kra: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ 5 Boh povedal: „Nepribližuj sa! Vyzuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá pôda.“ 6 Potom mu povedal: „Ja som Boh tvojho otca — Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jákoba.“ (Exodus 1:1-6)

Záväzok na púšti

Verím, že aj okolnosti, ktoré predchádzali tomuto úkazu, hrajú v tomto príbehu dôležitú rolu. V prvom rade, Mojžiš pásol stádo, ktoré mu nepatrilo. Jeho vlastný svokor Jitro, čo v hebrejčine znamená „hojnosť,“ si Mojžiša najal, aby sa staral o jeho hojný majetok.

Tak, ako tomu bolo v mnohých biblických príkladoch velikánov, aj Mojžiš musel najskôr stráviť obdobie na púšti. Po svojom „obrátení“ a uvedomení si svojej identity sa ako zmätený Žid s egyptskou výchovou dostal do konfliktu, v ktorom sa viditeľne manifestoval jeho vnútorný rozpor. Zachoval sa vtedy telesne a zatvoril si tým dvere na mnoho ďalších rokov.

Spasenie síce prichádza v momente, keď prijmeme oslobodzujúce zjavenie o pravde o Bohu, o satanovi a o nás samých, no stojí na začiatku dlhého procesu posvätenia, „bez ktorého nikto neuvidí Pána.“ (Hebrejom 12:14) Je to úplne logické: ak neprejdeme posvätením, záležitosti budeme stále riešiť telesne, starými spôsobmi, ktoré sme sa naučili pred obrátením, ale v takýchto riešeniach sa Pán nemôže osláviť ani zjaviť. Svätý Duch nemôže opečiatkovať a schváliť to, čo nepochádza od Neho. Preto musíme čo najskôr po obrátení vstúpiť do vzťahu so Svätým Duchom, ktorý nás pravdepodobne povedie na púšť.

Život na púšti zrejme neznie ako ten najlepší reklamný slogan: „Poďte, všetci! Odovzdajte život Pánovi a On vás povedie na púšť, kde budete slúžiť tým, ktorí majú hojnosť, na rozdiel od vás!“ Už vidím tie nekonečné zástupy ľudí, ktorí sa na základe tejto reklamy tlačia do Božieho kráľovstva.

Netreba zabúdať, že hovoríme o udalostiach, ktoré predchádzali stretu s nadprirodzeným horiacim krom. Život, ktorý však Mojžiš viedol pred týmto zásadným stretnutím, nebol vo svojej podstate zlý! Boh mu dal úspešný osobný život, oženil sa do dobrej rodiny, Pán uzdravil jeho zranenia z minulosti a dostal aj dobrú prácu. Pre niekoho, kto sa obrátil a nemal nič, sú tieto požehnania viac ako dostatočné. Väčšina veriacich pravdepodobne po ničom viac ani netúži: dobrá rodina, dobrá práca, dobré zabezpečenie. A to všetko na púšti!

Cez osobný život, svedomitú službu v práci alebo aj v cirkvi a skrze správcovstvo týchto „základných“ požehnaní nás Pán učí množstvo vecí, ktoré potrebujeme pre ďalší rast: či už je to trpezlivosť, obetavosť, očista od sebectva, fundamentálna múdrosť a podobne. Je to základ, na ktorý sa dá postaviť niečo väčšie, viditeľnejšie, ohromnejšie. Bez tohto základu by sme sa ťažko vedeli pohnúť ďalej. Bez tejto očisty nášho charakteru by si nás Boh nevedel použiť na budovanie niečoho väčšieho. A preto ten čas, ktorý Mojžiš strávil na púšti, nijako nezmalicherňujem. Práve naopak: je to čas, keď sa treba naučiť kráčať s Duchom Svätým, počúvať ho v maličkostiach a dovoliť mu, nech nás posväcuje.

Duch Svätý sa nám môže prihovárať kdekoľvek. Neobmedzuje sa len na priestor vyhradený štyrmi stenami cirkevnej budovy. Keďže sme Jeho chrámom, je v nás prítomný stále, kdekoľvek sme, kamkoľvek ideme. Možno práve Svätý Duch nám môže v supermarkete vnuknúť myšlienku, aby sme zaplatili nákup panej pred nami, alebo aby sme vo vlaku oslovili mladého človeka, aj keď sa tvári otrávene, nezaujato a všetku pozornosť venuje len mobilnému telefónu. Možno práve Svätý Duch vám v múzeu vnukne, aby ste predavačke lístkov odkázali, že všetko bude v poriadku a nemá sa báť tej situácie, ktorej práve čelí... Áno, aj takú podobu môžu mať malé skutky láskavosti, ktoré nám dokáže vnuknúť Svätý Duch... ak počúvame.

Ľudia, ktorí vyrástli v zboro-centrickom prostredí, by sa mohli voči takýmto naoko nezmyselným a anonymným skutkom láskavosti ohradiť. Aký to má zmysel, takto anonymne ľuďom pomáhať, keď im pritom nepoviem evanjelium? Aký to má zmysel, keď im zároveň do ruky nevtisnem leták s kontaktnými informáciami na najbližší kresťanský zbor? Nuž, nik netvrdí, že nemôže dôjsť aj k takému vývoju situácie, ale bavíme sa teraz predovšetkým o tom, ako nás Svätý Duch vycvičuje a pripravuje na to, aby sme Ho začali poslúchať v maličkostiach. Často je to jediný dôvod, prečo určitou situáciou prechádzame.

V osobitnej kapitole by sa dalo písať o tom, ako nás Svätý Duch tvaruje, vedie a posväcuje v rámci manželstva a rodičovstva. Jedným dychom však musím doplniť, že slobodní (nezadaní) veriaci ani náhodou nie sú diskvalifikovaní. Táto škola posvätenia totiž nie je viazaná na pokrvné zväzky. Školné platí každý, kto vstúpi do určitého záväzku. Môže pritom ísť o pracovný záväzok, ale aj záväzok voči zboru, voči priateľom či blízkym... Možností je veľa. Mojžiš si plnil svoj záväzok voči svokrovi a bola to kombinácia pracovno-rodinného zmluvného vzťahu. Koniec koncov, človek nemusí stráviť prebdené noci len pri vlastnom dieťati. Môžeme sa starať o rôzne stáda v mnohorakých prostrediach. Kľúčovú úlohu pritom zohráva vernosť, pokora a poslušnosť.

Stretnutie pri hore

Život na púšti však nie je konečná destinácia. Každý kresťan, ktorý to s Bohom myslí úprimne a vážne, takmer určite príde do bodu, keď si uvedomí, že to nemôže byť všetko. Keď už človek na púšti dosiahne plný potenciál, vyčerpá možnosti osobného požehnania, resp. dostane sa na úroveň, keď mu na osobnej úrovni nič nechýba a všetko akosi funguje s otupným pocitom zotrvačnosti, začne si klásť otázky: toto je všetko? Krásne deti, spoľahlivé autá, priestranný dom... Je to naozaj všetko? Zrazu si človek uvedomí, že hoc je obklopený všetkými tými požehnaniami, stále je na púšti.

Ak v tomto bode kresťan neuhasí tento hlad po budovaní niečoho väčšieho, nepresvedčí sám seba, že tá jeho svätá nespokojnosť možno nebola vôbec svätá a neumlčí tichý hlások Svätého Ducha v srdci, Pán ho jedného dňa vezme za hranice púšte, až k vrchu Horeb.

Názov Horeb znamená púšť, osamotenie, zničenie. Pred samotným stretnutím s ohromujúcim nadprirodzeným javom sa Mojžiš musel dostať až na samotný okraj svojich možností, vykročiť z územia púšte, ktoré tak dôverne poznal a nechať sa viesť k vrchu. A napriek tomu, že púšť, osamotenie a zničenie znie ako ten najhorší trest pre človeka ako spoločenskú bytosť, ktorá túži po živote, spoločnosti a úspechu, až na úpätí hory prišiel do bodu, že k nemu prehovoril Všemohúci Boh.

V Biblii sa píše, že z plameňa horiaceho kra sa Mojžišovi zjavil Pánov anjel či posol. V Deuteronómiu 33:16 však čítame, že Mojžiš požehnal potomkov Jozefa priazňou toho, ktorý prebýva v kre, takže je zrejmé, že tu Mojžiš neodkazuje „len“ na anjela, ale na samotného Hospodina. Značná časť biblických učencov sa zhoduje na tom, čomu verím i ja, že v horiacom kre sa Mojžišovi zjavil Syn, Kristus.

Teológia ohňa

Teológia ohňa je rozsiahly biblický kontext. Od ohňa, ktorý zostúpil na Ábelovu obeť až po oheň v Zjavení vidíme, že ide o fenomén, ktorý očisťuje. Samotný Boh o sebe hovorí, že je ohňom spaľujúcim a Svätý Duch zostúpil na veriacich v podobe ohnivých jazykov. Oheň zožiera všetky nečistoty.

V 1. liste Korinťanom 3:12-15 nám Pavol vykresľuje životné dielo človeka-kresťana ako stavbu na základe, ktorým je Kristus. I keď kontext v tejto kapitole sa týka skôr budovania cirkvi, dom v symbolike Biblie označuje aj jednotlivca a jeho životné rozhodnutia. Napokon, ako hovorí Pavol, „každý nech si dá pozor, ako na ňom [na základe, ktorým je Kristus] stavia.“ Každý je predsa každý.

V preklade TPT sa píše nasledovné:

Už čoskoro vyjde najavo kvalita materiálov, ktoré používajú tí, ktorí stavajú na tomto základe, či stavali so zlatom, striebrom a drahými kameňmi, alebo s drevom, slamou a senom. Už skoro sa odhalí ich práca, lebo v ten Deň sa to objasní. Odhalí to spaľujúci oheň! A tento oheň preskúša a preverí remeselnícku zručnosť každého staviteľa. Ak jeho či jej dielo obstojí v skúške ohňom, dostane odmenu. Ak jeho či jej dielo strávi oheň, utrpí obrovskú stratu. Sám človek však len tak-tak unikne zničeniu, ako keď niekoho zachránia z horiaceho domu. (1. list Korinťanom 3:12-14)

Je to úžasný obraz ľudského života s ohromnou výpovednou hodnotou. To, čo ako kresťania staviame po obrátení na zjavenie, že Ježiš Kristus je náš spasiteľ, určuje, ako sa bude vyvíjať náš život a ako náš život skončí. No nie len to: stavebný materiál určuje aj to, čo sa s naším životom stane, keď príde oheň. Čo tým však Biblia myslí, keď spomína, že máme stavať zlato, striebro a drahé kamene?

Každý z týchto kovov je opäť kapitola sama o sebe, no uvediem aspoň komentár od prekladateľa spomínaného prekladu TPT, ktorý vysvetľuje:

„Je to alúzia na Šalamúnov chrám, ktorý postavili so zlatom, striebrom a drahými kameňmi. Múdrosť si dom postaví z božskej hmoty (zlato), z ovocia vykúpenia (striebro) a premeneného života (drahé kamene). Pozri 1. knihu kroník 22:14-16 a 29:2. Drevo, slama a seno sú symboly telesnej práce, stavebných materiálov ľudí, nie Boha. Rastú zo zeme, ktorú Boh preklial (Genezis 3:17). Boh však požaduje kvalitu aj trvácnosť. Keď príde oheň, lepší materiál bude žiariť jasnejšie, no podradný materiál zhorí. Bohu záleží na tom, ako budujeme a čo budujeme. Všimnite si, že sa dá budovať na pravom základe, ktorým je Kristus, no i tak s nesprávnymi materiálmi. Božiu prácu musíme konať Božím spôsobom.“

V Novom zákone sme chrámom my, ako Cirkev Ježiša Krista, no zároveň každý jednotlivec, v ktorom prebýva Svätý Duch. Ako duchovné chodiace chrámy sa teda musíme budovať zlatom, čo, okrem iného, často symbolizuje chválu a uctievanie alebo skutky obety pre Pána, striebrom, čo v Písme dokázateľne reprezentuje výkupnú obeť Ježiša Krista a ovocie nášho spasenia, a napokon drahé kamene. Tak, ako sa drahé kamenie líšia zafarbením, tvarom i veľkosťou, tak sa líšia i životy a životné poslania ľudí, ktorí sa nechajú premeniť zjaveným Božím slovom.

Je ale zaujímavé, že nikde sa pri budovaní novozmluvného chrámu nespomína kvantita, len kvalita. Nikde nie je napísané, že Boh bude súdiť veľkosť či priestrannosť a honosnosť nášho životného diela. Boží oheň v deň odhalenia posúdi len kvalitu toho, čo sme postavili. Verím, že to je ďalší z princípov života, ktorý oheň nepremení na popol: z pozície šabatového odpočinku v tejto dobe milosti nás Boh povolal, aby sme na základ, spasenie v Ježišovi Kristovi, budovali skutky s novými posvätenými motívmi, každý podľa toho, aké poslanie mu Boh zveril. V tejto pozícii sa však nemáme zameriavať na kvantitu, ale v pokoji a s vedomím, že sme milované Božie deti, máme postupne budovať len to najlepšie.

Verím, že mnoho prípadov vyhorenia súviselo práve s tým, že kresťania zabudli, čo od nich Boh očakáva: Boh od nás neočakáva, že na seba vezmeme bremená, ktoré nám nepatria a vo vlastnej sile sa ich budeme snažiť dvíhať, až kým nás nezlomia. Boh neočakáva, že máme konať za hranicami miery našej viery, a ani nás nezaťažuje skúškami viac, než unesieme. A nikdy netreba zabúdať na to, že bez ohľadu na veľkosť toho, čo postavíme, sme spasení, milovaní a nadbytočnou prácou si nezískame viac Božej priazne.

Oheň preskúšania nepríde len na konci vekov. Tento oheň prichádza vždy, keď sa dostaneme do konfrontácie s tlakom, ktorý vyvíja tento svet alebo s tlakom, ktorý Boh dopustí... na púšti. Keď slnko začne pripekať, zrazu sa ukáže, ako hlboko sú naše korene, či dokážeme „vycucať“ vodu z hlbín, alebo zakrátko uschneme a zhoríme.

Oheň, pri ktorom zhorí všetko okrem základu, je často nevyhnutný na to, aby nám Boh otvoril oči a zjavil nám, že musíme svoju budovateľskú snahu prehodnotiť, ak nám naozaj ide o budovanie Božieho kráľovstva. Možno práve ten šéf, ktorý sa po nás denno-denne vozí, kričí a je k nám nespravodlivý, je dar od Boha! Áno, aj keď to znie paradoxne, možno ho poslal Boh práve ako ten oheň, ktorý sa rozhorí v našom dome a strávi všetky tie horľavé materiály, ktoré na Základ naskladali naše nepremenené telesné motívy. Túžba o uznaní? Chytila sa ako prvá... Sebaľútosť? Horí ako fakľa... Vorkoholizmus? Aj ten krásne horí! Pýcha? To je hotová vatra!

Po týchto motívoch sa zľahne zem, ostanú len oči pre plač a popol.

Teológia popola

V Starom zákone hrá veľmi dôležitú úlohu i popol. Ľudia si ho sypali na hlavu na znak pokánia zo svojich hriechov alebo na znak, že sú hriešnici. V iných kontextoch symbolizuje tiež smútok a zármutok zo straty.

Jedna z vecí, s ktorou sa pri profesionálnych psychoanalýzach neviem stotožniť, je prístup, pri ktorom odborníci-psychoanalytici berú do rúk popol vyhorených ľudí a snažia sa z neho vydedukovať, čo sa stalo a ako to opraviť. Ale dokonca aj v gréčtine je popol koreňové slovo, to znamená, že z ničoho nebolo odvodené a označuje koncept, ktorý sa už hlbšie nedá rozvádzať. Je to najprimitívnejšia a najjednoduchšia forma. Len Boh dokáže vziať popol a zmeniť ho na krásu, ak mu to dovolíme. Len Boh dokáže vziať popol roztrúsený vo vetre a vzkriesiť z neho nové telo, čo aj urobí. Na ľudskej úrovni je však popol konečná stanica. Je to symbol toho, že zhorelo niečo, čo nebolo trvácne.

Mnohí kresťania sa v tomto bode asi urazia, no ja len sumarizujem závery, ktoré vyplývajú zo symboliky Božieho slova: popol symbolizuje hriech, pokánie z hriechu a smútok. Ak v našom živote niečo zhorelo, je pravdepodobne lepšie, že to zhorelo, akoby to malo ďalej hniť. Vždy je to bolestivé a zdrvujúce, keď pred našimi očami zhorí to, čo sme si zamilovali, alebo na čom sme postavili celý náš život, ale Boh vie lepšie. Čo ak sa z toho podniku, ktorý nám pred očami zhorel do tla, stala naša modla a začala ohrozovať náš vzťah s Bohom? Boh je žiarlivý a modly nenávidí úplne špeciálne. Alebo, čo ak sme celú našu budúcnosť a sebahodnotu postavili na tom snúbencovi, ktorý sa včera s nami rozišiel? Čo ak sa nám stala prednejšia služba ako ten, komu vlastne slúžime? Slama, samá slama.

Teológia horiaceho kra

Poďme teda späť k horiacemu kru. Z hebrejského originálu vyplýva, že ker, ktorý Mojžiš zbadal, bol tŕnistý ker. Taký ker, z ktorého Ježišovi uplietli korunu a dali mu ju na hlavu. Kristus, Kráľ kráľov a Stvoriteľ univerza, si od obyčajných hriešnych ľudí nechal nasadiť tŕňovú korunu na hlavu. Dôvod, prečo to urobil, je však omnoho hlbší a jeho dôsledky sú omnoho ďalekosiahlejšie, než si dokážeme predstaviť.

Tŕňová koruna, ktorá sa Kristovi zarývala do hlavy a spôsobovala mu ohromné krvácanie sprevádzané obrovskými bolesťami, je symbol toho, že Kristova krv tiekla aj za naše nepremenené mysle. Dôležitosť verša z Rimanom 12 sa hádam ani nedá viac zdôrazniť ako krvou samotného Ježiša. On niesol túto potupnú a bolestnú korunu na to, aby sme si my mohli premeniť naše mysle a zažívať Jeho dobrú, ľúbu a dokonalú vôľu.

Z perspektívy horiaceho kra teda môžeme prehlásiť, že tí, ktorí svoju myseľ korunovali obetou Krista a dobrovoľne pristúpili k premene, môžu horieť, no tento oheň ich nestrávi, nezničí. A tu nás špirála opäť privádza k otázke pravdy a klamstiev – pravdy o Bohu, o svete a o sebe. Na to, aby sme svoju myseľ premenili, musíme prijímať túto pravdu a dovoľovať jej, aby nás preformátovala. Človek, ktorý žije v celej pravde, nezhorí na popol. Práve naopak: bude žiariť do diaľky.

Samotný Mojžiš si položil otázku: prečo ten ker nezahára? Som presvedčená, že Boh videl do jeho srdca a na jeho otázku mu odpovedal. Je zaujímavé, že Boh ho ako horiaci ker neprenasledoval. Jednoducho stál na mieste, horel a čakal, kým sa naň Mojžiš príde pozrieť. Až keď sa priblížil, Hospodin ho zavolal po mene.

Tak, ako sa Boh zjavil Mojžišovi ako „zvláštny jav,“ aj my sme pre tento svet zvláštne javy. Kresťania, ktorí žijú v celej pravde, postavili svoj život na základe Ježiša Krista a ich dom je zo zlata, striebra a drahých kameňov, žiaria! Žiarime ako svieca na podstavci, ako mesto na kopci. Žiarime ako nadprirodzený horiaci ker. Sme plní ohňa, ktorý vidno aj navonok, no je to oheň, ktorý nás prepaľuje, prežaruje a nezraňuje. Ak by sa niekto tohto svätého ohňa dotkol, asi by ho to zabolelo, ale na život, ktorý v nás horí, nám nikto nesiahne. Aj keby sme zomreli, budeme žiť.

Boh povedal: „Nepribližuj sa! Vyzuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá pôda.“ (5. verš) Topánky majú v Starom zákone takisto ohromný symbolický význam, ako aj vyzúvanie topánok. V prvom rade sú symbolom niečoho pozemského, svetského. Na topánkach sa zhromažďuje prach zeme. A prach zeme je zase symbol telesnosti, porušenosti. To je jeden z dôvodov, prečo i starozákonní kňazi si museli vyzúvať topánky (sandále), keď vchádzali do svätyne svätých. Nič porušené a nečisté by neobstálo v nakoncentrovanej Božej prítomnosti.

Verím, že keď Boh Mojžišovi prikázal, aby si vyzul sandále, vlastne mu prikázal: „Nepribližuj sa bez toho, aby si zo seba zhodil telesnosť, hriešnosť a porušenosť. Tam, kde je moja prítomnosť, nič svetské a porušené neobstojí. Pre vlastnú bezpečnosť, zlož každý hriech a špinu predtým, ako sa ku mne priblížiš.“

Verím, že Boh chránil Mojžiša, no na to, aby sa mohol stretnúť s jeho slávou v podobe horiaceho kra, musel sa najskôr posvätiť.

No nie len to: topánka, a konkrétne vyzutie si topánky, symbolizovalo aj uzavretie zmluvy. Konkrétne, symbol vykúpenia vlastníctva alebo výmeny. Na znak toho, že výkupné alebo výmenné je platné, si človek vyzul topánku a dal ju druhej strane.

Hospodin videl do srdca Mojžiša a vedel, že sa zamýšľa nad tým, ako je možné, že ker horí, no neprodukuje popol. Verím, že tým, čo mu prikázal, mu vlastne odovzdal recept na to, ako vyprodukovať ker, ktorý nezahára.

Ak prejdeme cez púšť, až k hore osamotenia a zničenia (nášho starého ja), Pán nás pozve na sväté miesto, kde nám zjaví svoju slávu. No jeho prítomnosť je ako spaľujúci oheň, v ktorom horí všetko telesné a hriešne, preto si treba vyzuť topánky. To znamená, že treba zložiť každý „zvyšok zlosti“, alebo ako sa píše v inom preklade: „Preto odhoďte všetku nečistotu a nánosy zloby a v tichosti prijímajte zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ (Jakubov list 1:21)

Potom chce s nami Hospodin uzavrieť zmluvu, tak ako ju uzavrel s Mojžišom. Chce, aby sme prijali tú výmenu – jeho život za náš život. Nechce len jednu topánku; chce obe. Náš žiarlivý Pán sa neuspokojí s ničím menej ako so všetkým, čo máme a čím sme. Na výmenu nám však ponúka všetko, čo má a čím je On. Ponúka nám, aby sme sa stali Jeho vlastníctvom.

Ježiš nám zjavuje, ako sa stať tým krom, ktorý horí, no nezanecháva po sebe popol. Odpoveďou je život v pravde, v poslušnosti a v neustálom posväcovaní. Život, ktorý sme získali výmenou za Jeho život. Život, v ktorom staviame len kvalitné konštrukcie bez lacných náhrad, ktoré pri prvej skúške ohňom zhoria. Taký život z nás urobí horiace kry, ktoré chodia po zemi, šíria teplo, svetlo a priťahujú okoloidúcich na našej životnej ceste. Nech nás Pán uvedie do celej pravdy, aby sme dokázali vybudovať to životné dielo, ktoré pre nás naplánoval.